Blog

Nespochybniteľnú dominantu hlavného mesta Slovenska pozná snáď každý. No tušili ste, že na mieste ikonického hradu mohlo dnes stáť univerzitné mestečko? A že v skutočnosti nemá štyri veže? A za čo mu vďačí viedenská Albertina?

Hrad, ktorého písané dejiny začínajú v roku 907, vidieť z mnohých miest v Bratislave. Sídlili tu keltskí panovníci, veľkomoravskí veľmoži aj uhorskí králi. Zažil obdobia rozkvetu, vyhorel a chátral, obnovili ho do jeho najslávnejšej podoby a našli tu aj zlatý poklad. Dnes je najznámejšou, v noci osvetlenou lokalitou Bratislavy, centrom kultúry a cieľom mnohých výletov s malebnými zákutiami a úžasnými výhľadmi. Nájdete ho aj na eurominciach a voľným okom z neho vidieť Alpy. Je však niekoľko vecí, ktoré o ňom možno predsa len neviete.

Klame tvarom

Vžila sa predstava, že Bratislavský hrad má tvar obráteného stolčeka alebo že vyzerá ako kocka s vežičkami. V skutočnosti nemá štvorcový, ale nepravidelný pôdorys a vnútri sa nachádza nádvorie. Tiež nie je pravda, že hrad tvorí len táto stavba, v jeho areáli sa okrem hradného paláca nachádzajú viaceré budovy, záhrady, nádvoria, hradby a terasy. Má však len jednu vežu, aj keď sa zdá, že sú štyri. Tri vežičky sú totiž len pristavané na streche hradného paláca.

Ruinou takmer 150 rokov

Bratislavský hrad je najznámejšia dominanta hlavného mesta. Je až zarážajúce, že od požiaru v roku 1811 až do roku 1953, keď sa začalo s jeho rekonštrukciou, hrad postupne chátral a stal sa ruinou. V prvej polovici 20. storočia dokonca niekoľkokrát uvažovali o jeho zbúraní a na jeho mieste mali postaviť napríklad archív, úradné budovy či univerzitné mestečko.

Archeologické nálezy

Hradné návršie sa pre svoju dominantnú a strategickú polohu postupne osídľovalo už od praveku. Vďaka archeologickému výskumu sa nám zachovali keltsko-rímske stavby, veľkomoravské nálezy či stredoveká architektúra. Jedným z najznámejších nálezov je zlatý poklad mincí, biatekov. Najmä neuveriteľné objavy z rekonštrukcie z rokov 2008 – 2014 prepisujú dejiny Bratislavy. Tá očividne bola pôvodným Carnuntom, strateným hlavným mestom Keltov.

Potom ako sa začiatkom novembra 1918 Skalica stala prvým hlavným mestom Slovenska, podarilo sa Záhorákom zaznamenať ďalšie historické prvenstvo. Skalická špecialita bude zaregistrovaná v Európskej únii ako prvý slovenský chránený výrobok.

Skaličania si založili na ochranu svojej špeciality občianske združenie (2004) s rovnakým názvom ako má sladký symbol mesta. V rámci Európskej únie sa budú snažiť získať vymedzenie oblasti, ktoré by dovoľovalo vyrábať túto pochúťku, aby tak ochránili svoju značku pred zneužitím. "Trdelník pečú viacerí výrobcovia, ale označenie Skalický budú mať len trdelníky vyrobené na území okresov Skalica a Senica ohraničenom riekami Morava, Teplica a Myjava a hranicami s Českom.

Originálne trdelníky môžu byť posypané len orechmi, mandľami, posekanými jadrami marhúľ a upečené len na pahrebe alebo pri sálavom teple," vysvetlil primátor Skalice Stanislav Chovanec.

Trdlovanie Skalického trdelníka má bohatú históriu a datuje sa od začiatku 19. storočia. Na prelome 19. a 20. storočia sa začal predávať na jarmokoch. Výroba Skalického trdelníka vo väčšom rozsahu sa začína až v polovici 20. storočia, odkedy pochádza aj väčšina písomných dokumentov. V ústnom podaní sa hovorí, že výrobný recept na trdelníky, ktorý sa rozšíril po Skalici a jej okolí, mal kuchár grófa, básnika a spisovateľa Jozefa Gvadániho, ktorý žil v Skalici v období rokov 1783 – 1801. Prvým zachovaným písomným dokumentom o Skalickom trdelníku je rukopis maďarského básnika Gyula Juhásza, ktorý pôsobil na miestnom gymnáziu ako profesor. Písomné zmienky o domácej špecialite sa nachádzajú aj v knihe Ferdinanda Dúbravského – Slobodné mesto so zriadeným magistrátom Uhorská Skalica – 1921.